Santiago de Compostela – všetko, čo človek naozaj potrebuje, dokáže so sebou nosiť na chrbte!

S heslom keď nemáš karimatku, tak sem ani nechoď, sa vybrali tam, kde v súčasnosti chodí až prehnane množstvo ľudí – Santiago de Compostela. Bolo pred nimi  neznámych 350 km. Naše ďalšie cestovateľky Dominika a Klára sa vydali na jednu z najznámejších pútí na celom svete. Volajú ju cesta do Compostely, chodník pútnika Jakuba alebo len Cesta svätého Jakuba. 

“Čakali sme návaly a preplnené ubytovne. Tak sme každé ráno zas znova a znova “vstali skôr”, pozreli sa na našich súpútnikov a presunuli budík na čas neurčitý, čiže kedy sa pohne niekto iný prvý. Takto to šlo až do času kedy sme usúdili, že počet ľudí, ktorých stretávame je konečný a veľkosť ubytovní sa s blížiacim cieľom priamoúmerne zväčšovala.

V súčastnosti panuje trend, že na Compostele nikdy nie si sám a je hlavne o ľuďoch. Toto v skutočnosti platí dokonca aj keď idete v apríli, ale platí to hlavne na hlavnej, teda francúzskej ceste. Pokiaľ sa vyberiete menej známou trasou, môžete sa aj celý deň brodiť bahnom a spievať si, čo vám napadne a vašou jedinou spoločnosťou je za celý deň nejaká krava a pes ak sa náhodou ocitnete v cudzom španielskom dvore, kde vás mušľa znenazdajky vypľuje.

Vidiek počas púe sv. Jakuba do Compostely

Aj takto vyzerá vidiek na ceste svätého Jakuba

Mušľa to je zásadná orientačná vec, ale na druhej strane je aj veľmi zradná. Lebo ak sa vyberiete na cestu dokonale pripravený s naštudovanými blogmi a bedekrom po ruke, tak vás dokonale povedie, ale ak sa vyberiete tak ako my a to, že v deň odchodu neviete ešte ani vysloviť mesto, do ktorého ste si kúpili lístky a po vystúpení ráno o 6 v Gijone (áno, to bolo to mesto), neviete čo a akým štýlom pokračovať ďalej. Tak vás dokonale zmetie, keď po hodine blúdenia tmavým upršaným mestom podľa GPS nájdete tu prvú malú mrchu a tá vás povedie do zlej strany, lebo vôbec nerátate s tým, že Španieli by sa dali viesť jej hrotom. Neskôr sme si ju však obľúbili a vôbec sme už neriešili autá, rieky, dokonca dvory, pokiaľ tam bola mušľa, poprípade žltá šípka, boli sme tam aj my. Zlom nastal, keď sme za hustého lejaku prekročili hranice kraja a nastala nečakaná zmena dopravného značenia (nečakaná iba pre nás, všetci ostatní mali knižky), mušľa sa otočila, a tak nás povláčila zase po cestách, s ktorými sme nerátali. Keď sme sa už päťkrát stratili a prestali sme jej úplne dôverovať,  začali sa znova riadiť naším účinným GPS a miestnými, ktorí zastavovali autá a ukazovali nám smer. Až vtedy nám intuitívne došlo ako nás vedie a nasledovali sme ju už našťastie dobrým smerom až do vytúženého cieľa. Cieľa Santiago de Compostela,” píše Dominika.

Polepená tabuľa na začiatku Santiago de Compostely

A sme tam! Santiago de Compostela

Čo ťa viedlo k myšlienke vycestovať do Španielska?

Chcela som s kamarátkou Klárou absolvovať cestu Santiago de Compostela. Severnou trasou od Gijonu. Severná trasa alebo Camino del Norte začína v Irúne a je to približne 900 km. My sme sa rozhodli na ňu napojiť zhruba v polovici, lebo sme sa nechceli ponáhľať a mali sme na celý výlet len 3 týždne.

Prečo si sa rozhodla absolvovať púť Santiago de Compostela?

Na tejto ceste stretneš veľa ľudí, ktorí sa ťa pýtajú, prečo si sa rozhodol na ňu vydať.  Vypočula som si veľa dôvodov. Trom Čechom, čo sme stretli, išlo o prekonanie samých seba a “ujet nejvíc kilometrů z celé vesnice“. Niekoho trasa tak očarila, že si vzal už šiesty rok po sebe mesačnú dovolenku z roboty, len aby mohol znova a znova putovať. Niekto tam šiel stretnúť nových ľudí, iný upevniť svoje vzťahy, prehodnotiť svoj život. Mladým išlo o kondičku, ďalší sledovali prírodu, fotili, inšpirovali sa.

Mňa vždy táto púť zaujímala. Bola to pre mňa výzva, či zvládnem prejsť takú diaľku pešo so všetkým, čo potrebuješ na chrbte.

Môžu ľudia cestovať za púťou len tak „na blink“ alebo je potrebné niečo dopredu plánovať?

My sme tam šli úplne na “blink”. Ešte týždeň pred odchodom sme nevedeli, ktorou trasou sa vyberieme a z ktorého mesta začať. Jediné, čo sme plánovali bola letenka z Bratislavy do Madridu.

Prvá vec, ktorú ste v Španielsku podnikli?

Sadli sme si na letisku  s veľkými batohmi a nevedeli sme čo ďalej. Tam sme boli mierne zúfalé z toho, že neplánujeme dopredu. Takto zmätené sme tam sedeli aspoň 15 minút, až sme sa  nakoniec odvážili vyjsť z letiska a potom to už išlo samo. Pri letisku je stanica, z ktorej chodí autobus až do centra. Tam sme vystúpili. Teda skoro, lebo sme celkom úplne netrafili zastávku centra Madridu. Aspoň sme sa dostali do časti, kde bolo menej turistov a spravili sme si peknú prechádzku.  Ale úplne prvá vec, ktorú sme v tom „našom centre” podnikli bola, že sme si sadli pod palmu, konečne vyzuli topánky a samozrejme zjedli rezne a pomaranče z domu. 🙂

Ako ste sa prepravovali?

Z Madridu sme si vzali autobus do nášho východiskového bodu –  Gijon, kde naša cesta oficiálne začala. Púť do Santiaga de Compostela je postavená na tom, že človek tam doputuje pešo po trasách označených mušľami a žltými šípkami. Takže sme sa prepravovali PEŠO (350 km) 😀

Tiež sme chceli dôjsť na koniec sveta. Tu sme trocha podvádzali, pretože sme z Compostely šli na Fisterru (tak sa mesto na konci sveta volá) autobusom. Túto časť cesty sme si uľahčili, aby sme si ten výlet na koniec sveta aj užili a stihli toho čo najviac pred tým, ako sme sa museli vrátiť do Madridu.

Kde ste bývali?

Spanie sme riešili vždy v ten deň. Nič sme dopredu neplánovali a vždy sme mali kde spať. Pre pútnikov je ubytovanie  riešené v skromných “alberque”,  kde ma každý vlastnú posteľ a spí vo svojom spacáku. Ceny boli rôzne. Od dobrovoľných cez 5, 6 až 10 eur za noc. Fungovali tak, že v meste, kde začínaš putovať si každý vybaví svoj vlastný kredenciál (pas pre pútnikov), ktorý stojí 2 eurá. Každý večer keď prídeš do ubytovne dostaneš pečiatku, v ktorom meste v ten deň spíš. Platí, že nemôžeš dva dni po sebe spať na tom istom meste. Kvalita alberque bola rôzna. Niektoré boli moderné budovy, niekedy sme spali v starej škole alebo nevyužitých mestských domoch.

Takže ste celé tri týždne bývali v bojových podmienkach?

V niektorých aleberque bol spánok zážitkom. Zdieľanie miestnosti s chrápajúcimi dedkami, čítanie si po večeroch s čelovkou alebo už len keď vidíš to miesto, kde máš spať a máš pocit, že z neho pred chvíľou vysťahovali bezdomovcov. Potom ti už len ostáva zabaliť sa do spacáku až po uši a môžeš sladko spať. Vieš, že aj keby ráno trojmetrové jelene behali po ceste, musíš vstať, natiahnúť si na seba  veľakrát aj veci, v ktorých si spal a putovať ďalej.

Raz sa nám  však stalo, že sme prišli už neskôr do menšieho alberque a bol plný. Tak sme na  jednu noc šli do hotela. Konečne sme nespali v miestnosti s ďalšími 10 chrápajucimi ľuďmi. Dokonca sme mali vlastnú kúpeľňu, kľúče od izby a posteľnú bielizeň. Takýto “luxus” si na cestách začnete dosť vážiť. Tento večer sme sa „rozšupli“ – kúpili si jahody, dali oprať, napustili vaňu (lebo sprchu sme nevedeli spojazdniť) a celkovo sme si spravili taký ten cestovateľský wellness.

Napriek jednej noci v hoteli, táto vaša cesta isto vyžadovala veľa fyzických síl a aj dávku sebazaprenia. Mali ste chvíľu, kedy ste to chceli vzdať?

Prvý deň, keď sme zmokli úplne na nitku (doma sme sa rozhodli vyhodiť z ruksaka pršiplášte, lebo boli ťažké), tak sme sa zničené v autobusovej zastávke pohrávali s myšlienkou  letieť na Malagu! Našťastie boli letenky dostatočne drahé na to, aby sme tieto plány uskutočnili a tak sme mohli našu cestu zdarne dokončiť.

Nikdy to nevzdávaj! motivujú dsa pútnici na Ceste do Compostely navzájom.

Motivácia na púti: NEVZDÁVAJ TO!

Našťastie? Takže púť musela stáť za to …

Bolo to až také silné, že pri doputovaní do Santiaga je potrebné sa hlásiť v meste na úrade, kde ti dajú diplom a zapíšu si, že si prišiel. Je dobre to stihnúť do 12:00, pretože vtedy sa koná sv. omša, kde hlásia všetkých pútnikov, ktorý v ten deň doputovali do Santiaga a tiež odkiaľ sú. Keď prídeš neskôr, hlásia ťa až na druhý deň. Omša, hlavne jej koniec bol pre nás veľmi silným zážitkom. Vtedy kňazi rozkmitajú neskutočne veľké kadidlo po kostole a hrá do toho hudba.

Zážitok z púte do Compostely umocňuje svätá omša v tejto katedrále.

Katedrála v Santiagu

Čo hovoríš na miestnych? O Španielsku sa vraj traduje, že sú veľmi tolerantnou krajinou.

Miestnych sme stretávali málo. Keď už sme nejakých stretli boli k nám milí, priali nám šťastnú cestu (Buon camino) a pýtali sa odkiaľ sme, kde pokračujeme v ten deň, kde sme začali.

Neskôr, keď už sme sa blížili do Compostely, v meste Arzua sa zbiehali tri pútnické trasy a to francúzska, severná a primitívna. Vtedy sme už pociťovali, že miestni už sú viac menej odmeranejší k pútnikom, predsa len ich tam chodia ročne veľké húfy. Ledva sa odzdravili, niektorí ani to. Vôbec sa im ale nečudujem, lebo posledná etapa je robená už dosť komerčným spôsobom. Na to, aby ste dostali diplom o doputovaní do Santiaga vám stačí prejsť posledných 100 km, takže ste postretali zájazdy, ktoré boli robené spôsobom, že 100 km pred Santiagom vysadili z autobusu húfy turistov, poväčšine Japoncov, ktorým  všetku batožinu viezol autobus a čakal ich na zástavkách tzv. jackpointoch každých 5 km. Oni si potom šli ladne svojich 5 kilometrov so zrkadlovkou okolo krku a selfie na každej značke. Takýto “pútnici” mali predom dohodnuté ubytovanie a nikdy nespávali v tých oficiálnych alberque. Táto časť trasy sa nám až tak nepáčila.

Sú Španieli takí temperamentní ako sa o nich hovorí?

Temperament? Neviem … Boli spoločenskejší, otvorenejší a zhovorčivejší ako väčšina ľudí na Slovensku. Ale všeobecne Slováci žijú vo svojich vlastných ulitách. V každom prípade sú ale Španieli hlučnejší ako my.

Viem, že si šla do Španielska za iným účelom ako vyvaľovanie sa pri mori, ale vraj tam nájdeme množstvo nádherných pláží. Je to pravda alebo si videla aj krajšie?

V Španielsku je asi toľko pláži ako v krajine, ktorá je z troch strán obmývaná  morom. 🙂 Je pravda, že jej pobrežie je dosť členité a nájdeš tam veľa malých skalnatých pláži, kde ťa zalievajú neskutočné vlny ľadového oceánu.  Popri putovaní severným pobrežím sme však objavili viacero krásnych pláži a tiež nejakých tých surferov.

V každom prípade som tam naozaj nešla kvôli plážam, i keď jednu pláž sme na odporúčania navštívili. “Playa de Langosteira”, v preklade pláž mušlí. Išli sme tam s vidinou nádhernej pláže plnej velikánskych mušlí, ktoré sme samozrejme chceli nabrať domov ako suveníry. Pláž síce nebola škaredá, ale ani ničím výnimočná, možno len množstvami pútnikov, čo o nej tiež počuli. Mušle síce boli, ale neboli ani nádherné ani extra veľké a v každom prípade som domov odtiaľ nevzala ani jednu 😀

Avšak na druhej strane sme objavili malú pláž, ktorú až tak veľa ľudí nepoznalo. Okolo nej bolo členité pobrežie s krásne modrou vodou a velikánskymi vlnami. Tá vo mne zanechala viac ako tá povestná mušľová pláž. Dokonca sme sa aj troška okúpali. I keď sme sa odvážili namočiť len nohy, pretože nie sme ľadové medvede a voda bola taká studená, že sme normálne cítili ako nám z tej zimy tŕpnu nohy.

Pláž Fisterre

Pláž Fisterre

Máš nejaký zážitok, ktorý ťa dostal?

Po ceste sa vám prihodí veľa milých príhod. Napríklad naša posledná noc v Santiagu, kedy sme si už nehľadali ubytovanie, lebo ráno o 5 nám išiel vlak do Madridu. Mysleli sme, že len tak prečkáme na stanici, ale bola zavretá. Strážnik, čo nám to oznamoval nám síce ponúkol lukratívne ubytovanie, keď svojou baterkou ukázal na most pri stanici, kde sme sa vraj mali zatiaľ zložiť. Bolo síce lákavé konečne využiť aj naše 400 km nosené karimatky, ale našťastie sme natrafili na  fiestu (párty, niečo ako náš majáles). Prišli sme k Španielom tancujúcim pod pódiom s našimi veľkými batohmi na chrbtoch a tancovali. Čo bolo úplne krásne, že okolo nás bolo veľa starších manželských párov. Všetci vyzerali ako na dôchodku. Ruka v ruke sa tam krútili na rytmy španielskych piesní ešte aj o  3 ráno.

Vieme, že máš isto veľmi veľa príhod, tak daj ešte nejakú.

Raz ráno sme nestihli raňajkovať a tak sme vydali sa na cestu. Bol to jeden z tých dní, čo sme museli prekonať väčšie výškové prevýšenie. Po ceste sme už boli hladné, tak sme jedli lesné jahody a zrazu sme zavoňali kávu. Pozreli sme sa tým smerom a pri ceste uprostred lesa bol domček, pred ním tácka s ovocím a nápis “Take what you need, leave what you want”, teda vezmi si, čo potrebuješ a nechaj tu, čo uznáš za vhodné . Vzali sme si teda jablká a pomaranče, lebo také pravé pomaranče zo stromu chutia úplne inak ako tie, čo si celoročne môžeš kúpiť v obchode. Nechali sme tam pár drobných a potešené tým, ako ti cudzí človek dokáže zmeniť maličkosťou deň, sme pokračovali ďalej.

Bolo niečo, čo ťa na tejto ceste vyslovene prekvapilo?

Ako výrazne málo stačí ľudom k životu. Keď je človek doma a hovorí si, čo všetko mu chýba a keď nakoniec vyrazí na cesty zistí, že všetko, čo potrebuje, dokáže celý mesiac so sebou nosiť na chrbte.

Pútnicke odpočívadlo od miestnych

Pútnicke odpočívadlo od miestnych

A na záver čo ten koniec sveta? Povedz nám k tomu viac!

Už od začiatku cesty sme vedeli, že ak náhodou stihneme ísť aj na koniec sveta, budeme tam páliť veci. Znie to nepochopiteľne, tak to vysvetlím. Traduje sa, že keď pútnik doniesol pozostatky Sv. Jakuba do Santiaga, šiel na koniec sveta a spálil tam veci, v ktorých putoval. Myslím, že viem prečo. Aj ja som si po troch týždňoch myslela, že tie veci sú už nepoužiteľné. Keďže nás ale čakala aj cesta späť a domov sme v niečom prísť museli, tak sme sa už po ceste dohodli, že tam spálime veci, čo nám boli na ceste najbližšie. Ja som mala spáliť Buffku a Klára čiapku. Z jednoduchých dôvodov. Tieto veci sme mali stále na sebe, keď pršalo a ráno v zime na hlave, inokedy na krku, dokonca som si nevedela už ani predstaviť zaspávanie bez nej. Tak dorazili sme na koniec sveta, kde vedie asfaltka a autobusy tam vypúšťajú tony nemeckých dôchodcov. My sme sa tam rozhodli ísť preto skôr ráno. Našli sme si tam kameň, čo nebol nikomu až tak na očiach a výhľad z neho zračil koniec sveta. Nič len široký oceán, čo sa v diaľke spájal s vodou. Rozlúčili sme sa s vecami, ktoré nám celú cestu tak skvele slúžili, vytiahli zapaľovač kúpený špeciálne na túto príležitosť a začali. Celé nám to trvalo dosť dlho. Buffka nechcela horieť len zoškvrčala a roztavila sa ako plast, čiapka bola taká hrubá, že jej horenie trvalo tak už aj na uvarenie slušnej dvojchodovej večere. Nevedeli sme, či ľudia veci podkladajú senom, alebo čím, lebo nič okolo nás nevyzeralo, že by zvýšilo intenzitu horenia. Tak sme zakročili a polievali domácou pálenkou, ktorú sme si po celý čas púte ťahali so sebou. Táto po ceste 4-krát prevarená domáca sa popri pálení stihla dopiť, my sme sa stihli vyúdiť a po dlhšom čase, keď sme sa už rozhodli, že tie veci si už fakt nik neoblečie, sme zvyšky ohňa zahasili a šli si pozrieť okolie majáku. Bolo tam krásne. Ľudia tam nechávali odkazy, topánky, ktoré im cestou slúžili, dokonca panvicu sme našli.  Po prechádzke útesom sme zistili, že nižšie bol pamätník so sochou Sv. Jakuba, kde bolo miesto s ohniskom špeciálne určené na pálenie vecí, dokonca oheň stále horel a tieto veci tam zhoreli až do tla a isto ich nik nemusel polievať domácou. Tento detail sme si ale my predtým nevšimli.  Tak naše pálenie a tým aj celá naša púť skončila veľmi špeciálne, presne tak, aká aj celá bola.

Oficiálne miesto na pálenie vecí pútnikov.

Oficiálne miesto pálenie vecí, v ktorých pútnici putovali.

 

Maják na takzvanom Konci sveta.

Maják na takzvanom Konci sveta.

 

Páčil sa Ti rozhovor a fotografie? Zdieľaj tento článok na sociálnych sieťach, pošli priateľom a šír ďalej. Nech si všetci uvedomíme, že to, čo k životu potrebujeme, dokážeme zmestiť skutočne do jedného batohu 🙂 .

 

Zdroj: www.cestujemblogujem.sk

Foto: Dominika & Klára

Natalka

Natalka

Som študentka 2. ročníka inžinierskeho štúdia na Ekonomickej fakulte UMB v Banskej Bystrici v odbore cestovný ruch. Už môj odbor predpovedá moju záľubu v cestovaní, ale aj v gastronómii a hoteliérstve. A od dnes? Od dnes sa s Vami delím aj o svoje cestovateľské zážitky ;)

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Ochrana proti spamu *

Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close